Keď bola Kristína malá, mala niekoľko súrodencov. Jedneho dňa mali ísť všetci ku starkej, ktorá od nich bývala dosť ďaleko. Kristína musela ísť posledná a samozrejme sama. Prechadzala ulicou, ktorou to mala najbližšie. Na tejto ulici vídavala veľkého čuvača a kedže sa psov veľmi bála, modlila sa, aby ho nestretla. Kěď prechadzala okolo domu kde veľký čuvač býval, uvidela, ako sa nejaká stará pani opiera zvnútra o plot. Kristína pekne pozdravila, no žena jej neodpovedala, len jej podala novučičký sveter. Kristína sa poďakovala a utekala ku starkej. Sveter sa jej tak páčil, že keď išla spať, ani si ho nevyzliekla. Presne o polnoci počula hlas, ktorý jej šepkal, aby sa otočila tvárou k oknu. Ako zhypnotizovaná tak urobila a uvidela dve deti, ktoré mali oblečené také isté svetríky ako bol jej nový. Deti na ňu mávali z okna na siedmom poschodí. Na druhý deň sa dozvedela, že v tom byte už dvadsať rokov nik nebýva, a že čuvač je už dávno mŕtvy.